Film Dušičky rozpráva o ženách, za jeho vznikom stoja ženy. Ako vnímate označenie ženský film?
Dušičky sú ženský film a je z neho cítiť, že ho napísala žena, scenáristka Alena Bodingerová. Sú v ňom výrazné autobiografické prvky. Keď som si čítala scenár, vedela som si ho predstaviť ako intímny román, ktorý si prečítate sama doma a uvaríte si k nemu za hrniec čaju. Veľmi som sa mu potešila. V procese realizácie som do neho vniesla niektoré svoje autobiografické znaky. Časť filmu sme nakrúcali v dome, kde žili moji starí rodičia, všetko sa ma bytostne týkalo, obrazy na stenách, nábytok, veci v skriniach. Vôbec mi nevadí označenie ženský film. Prečo by malo? Polovicu populácie na zemeguli tvoria ženy a nezdá sa, že by bolo z toho ľudstvo zdecimované.
Prešli ste z historického veľkofilmu k intímnej téme, bol to zámer?
Dostala som scenár a snažila som sa byť pred ním pokorná. Neprezdobovať ho na miestach, kde nemá byť prezdobený. Faktom ale je, že nie som schopná nakrútiť film, ktorý by nebol výtvarný. Preto aj Dušičky budú veľmi výtvarné, aspoň v zmysle, ako chápeme výtvarnosť komorného filmu. Neviem oddeliť vizuálno od filmu. Nie som divák filmov, ktoré by neboli oknom do iného sveta, hovorím tomu okno do dvora. Všetci, ktorí sa v tvorivých profesiách podieľali na výtvarnej stránke filmu, urobili kus obrovskej a krásnej práce.
Minulý rok ste na MFF Bratislava uviedli televízny film Obhliadka, ktorý je tiež intímny pohľad na rodinné vzťahy. Podľa čoho si vyberáte témy?
Čo sa týka látky, nikdy nerozmýšľam, či je komorná alebo výpravná. Na tom predsa nezáleží, to nie je kritériom voľby. Cyprián bol môj sen a som šťastná, že sa zrealizoval. Nakrútiť Obhliadku vo mne vyprovokoval dramaturg STV Roman Brat, ktorý mi dal ponuku na prvú časť filmového cyklu Filmoviedky. Dostala som zadanie – film mal mať osemdesiat minút a mal sa v ňom komorne prerozprávať jeden príbeh zo súčasnosti z troch uhlov pohľadu. Zadania sú dobrá vec, hlavne po tréningu z VŠMU. Obhliadku som nakrúcala v Čakajovciach, o ulicu ďalej ako stojí dom mojich starých rodičov. Keď som začala písať príbeh, videla som ho práve tam, písala som ho na konkrétny dom, ihrisko, most, kostol, cintorín. Nebolo čo obhliadať. Podobne aj pri čítaní scenára Dušičiek som začala vidieť príbeh v prostredí, ktoré dôverne poznám. Situovala som ho do Šale, odkiaľ pochádza môj manžel a opäť do Čakajoviec.
Cítite sa istejšia, keď si nemusíte vymýšľať pre film prostredie?
Je to jednoduchšie, lebo nemusím hľadať uhol pohľadu, ktorý by pomohol atmosfére a pocitu, ktorý chcem dosiahnuť. Pohľady mám zapamätané, viem, že dom je najkrajší z pravej strany rieky. Keď vo mne lokácia vzbudzuje ako taká akúkoľvek výraznú emóciu, pozitívnu alebo negatívnu, prenesie sa aj do filmu. Zatiaľ sa mi to vždy potvrdilo.
Dušičky nakrúcate vo veľmi krátkom čase. Dá sa to zvládnuť, aby neutrpela kvalita filmu?
Nakrúcali sme šestnásť dní a zvládli sme to jedine preto, lebo sme mali precíznu prípravu. Keď vravím precíznu, mám na mysli absolútne presné rozzáberovanie, plány svietenia, kostýmové skúšky, čítačky, skúšky masiek. S kameramanom Petrom Bencsíkom sme najskôr celý film imaginárne nakrútili na papier a potom sme to všetko otrocky dodržiavali. S hercami a tvorivými zložkami sme prebrali každý jeden obraz, každý záber, čo sa v ňom deje, prečo sa to deje, kto v ňom hrá, čo hovorí, prečo to hovorí. Mali sme fantastický štáb, všetci vedeli, čo majú robiť a robili to najlepšie ako vedeli.
Čo s nepredvídateľnými situáciami?
Stalo sa, že nám nevyšlo počasie. Čakali sme, že už bude zima, ale vyšlo krásne jesenné počasie, takže nám chýbala para z úst alebo ranné hmly. S tým sa nedá robiť nič. Kompromis. Pamätám sa, že raz nám pán režisér Miloslav Luther na jednej z hodín položil takú otázku. Čo spravíte, ak si naplánujete nakrúcanie pri konkrétnom strome a keď prídete na pľac, strom bude zoťatý? Som mu za to vďačná. Presne toto sa totiž deje. A ja sa musím rýchlo rozhodnúť, čo si počať. Každý deň na pľaci vám totiž niekto „zotne strom“.
Vo vašich filmoch často hráva Ivan Palúch. Čo cez neho vyjadrujete?
Ivana som stretla prvýkrát na filme Monštrancia. Porozumeli sme si bez slov. Stretávame sa vlastne iba pri práci. Ivan napríklad ako jediný z mojich hercov nechodí na čítačky, lebo ho nechcem unúvať, kvôli zrakovému hendikepu a kvôli jeho problémom s dýchaním. Ale čokoľvek zahrá, všetko mu uverím a jeho prítomnosť na pľaci ma upokojuje. Je ako talizman alebo nádoba dobrej energie. Nech mu dá Pán Boh veľa síl a zdravia, aby bol s nami ešte dlho.